OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
So vznikom v roku 1990 sú PARRICIDE z Chełmu jednou z najstarších stále a nepretržite fungujúcich poľských extrémnych záležitostí a v podstate patria aj k zakladateľom tamojšej deathmetalovej a grindcoreovej scény, keďže zo zástupu ešte starších svojho času zvučných mien, ktoré začali drviť a kosiť už v 80. rokoch, vydržali snáď len VADER alebo DEAD INFECTION (1988 – 90 pod názvom FRONT TERROR). Popri nich prebehlo v posledných rokoch ešte pár reunionov, ale skôr len „pre pamätníkov“. A samozrejme by stále mali fungovať dve verzie KAT. Tí síce nehrali vyslovene extrémny metal, skôr balansovali medzi speed, thrash, a temným heavy metalom, ide však o legendu, už okolo roku 1985 hrajúcu veci, ktoré existenciu okolitého režimu dosť ignorovali.
PARRICIDE, ktorých založenie pamätajú už len gitaristi Piotr a Alek, za štvrťstoročie stvorili bohatú diskografiu, niekoľko demokaziet a splitov, a popri nich osem dlhohrajúcich albumov. Skôr zvláštnou hrou osudu sa im nepodarilo presadiť sa vo svetovej miere nejako nad klasické undergroundové pomery, hudobne na to mali už od prvých nahrávok, ale na východnom okraji Poľska hranie hudobného extrému tiež nie je niečo, na čom by ste si mohli stavať existenciu, a tak sa časom rozhodnete zostať oboma nohami pevne na zemi a radšej síce v podzemí, ale aspoň bez stresov. Doma jedna z legiend, po svete dobré meno, to sa dá.
Tvorba tejto skupiny prešla počas rokov zaujímavým vývojom, kedy sa z pôvodne ortodoxne klasického, na temný a hutný surový death metal zameraných hudobníkov –„Crude“ z roku 1999 je vydareným kusom ponurého vzývania Zubatej, v ktorom sa „amerika“ na spôsob INCANTATION a IMMOLATION stretáva s európskou priamočiarosťou – stali prívrženci skôr agresívneho, rýchleho, nadupaného, často „hitového“ grind coru, v ktorom sa počiatočný deathmetalový základ z albumu na album vytrácal. A pre PARRICIDE sa stali typické aj vsuvky z nejakého toho aktuálneho domáceho diania v intrách, tu skrátka gore a patológiu nenájdete, terčom sú „obdivuhodné jemnosti poľskej spoločnosti“.
Takto je to aj na aktuálnom, v apríli vydanom novom albume, ktorý bol nahrávaný od augusta 2012 v niekoľkých štúdiách v Lubline, Krasnystawe (basové party nahral basák na byte v anglickom Leicesteri) do marca 2015, kedy bol materiál zmixovaný do finálnej podoby. Vznik novinky si teda vyžiadal kus času, na výsledok to ale malo pozitívny dopad, „Sometimes It’s Better To Be Blind And Deaf“ je z môjho pohľadu vynikajúca grindová nahrávka.
Trinásť v priemere ani nie dvojminútových skladieb ide rýchlo, hlučne, agresívne a energicky k veci. Materiál stavia v prvom rade na výbušných klepačkových pasážach a úderných, miestami crustových klasických rýchlovkách, oživených „pochodovými“ i „tanečnými“ tempami. Zvuk gitár je naozaj drvivý, „buldozérový“, tak trochu švédsky – dá sa aj povedať, že pár paralel k NASUM, AFGRUND alebo JIGSORE TERROR by sa na nahrávke našlo. Hudobne teda PARRICIDE idú podobnou cestou ako ich krajania SQUASH BOWELS na albumoch po roku 2005.
Gitarové linky sú šťavnaté a chytľavé, riffy často nemilosrdne trhajú, a do ich prevažujúceho grindového základu z času na čas vstúpia aj prvky klasického ťažkotonážneho death metalu –občas sa tam blysne spomienka v prvom rade na britskú školu kovu smrti. Celý súzvuk tohto mlyna na mäso je umocnený ťažkým, klasickým, nesterilným zvukom a veľmi dobrými, živelnými, zlovestnými hlbokými, strednými kričiacimi i vysokými vreštiacimi vokálmi. Pasáží, ktoré rozprúdia krv v žilách, je tu dostatok, a pobavia takisto vsuvky v rodnej reči, napríklad taká anketa v supermarkete alebo bujaré opilecké hulákanie, to je naozaj netradičná poklona „ojczyzne“. Grind ako má byť, výborný album kvalitného, v súčasnosti „dvojgeneračného“ kvinteta z príjemného mesta na východe Rzeczpospolitej.
Medzi grindcoreové veľmoci patrí aj Poľsko a nový album PARRICIDE k tomu prispieva priam vynikajúco.
9 / 10
Piotr Sabarański
- gitary
Albert „Alek“ Kraczkowski
- gitary
Łukasz „Popiół“ Popielnicki
- basgitara
Krzysztof „Vizun“ Saran
- bicie
Kuba Brewczyński
- vokály
1. Old
2. We'll Surely Meet
3. Just Poland
4. Smuggler Jack
5. I Don't Change
6. Supermarket And Me
7. My Property
8. Real Patriots
9. Stunners
10. Dillemas Of A Young Warrior
11. I Hate Tattoos
12. Talented
13. I Am The True Warrior
Vydáno: 2015
Vydavatel: Mad Lion Records
Stopáž: 25:53
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.